HOLOKAUST - 12. CHARON

~CHARON – PRIEVOZNÍK V HÁDESOVOM PODSVETÍ~

AN/ Chcela by som len upozorniť, že v tejto kapitole som zvýšila raiting na 18 rokov. Podľa mňa je to tak medzi 15-18./

Harry sa rozospato posadil na kraj postele. Rukou si prešiel po vlasoch.

Pozrel na nočný stolík. Toto bola prvá noc od Dracovho únosu, ktorú registroval. Tú prvú samozrejme prepil.

Najstrašnejšia noc v jeho živote. Išiel si ľahnúť o tretej ráno a zaspal o piatej.

Skontroloval budík, ktorý oznamoval šesť hodín.

Schytil do rúk fotografiu na nočnom stolíku. Z nej sa na neho usmieval jeho Draco. Pohladil fotografiu, ktorú mu dal priateľ k narodeninám a priblížil si ju k ústam. Perami sa pritisol na Dracove. Portrét sa usmial a pohodlne sa natiahol v kresle.

Položil fotografiu naspäť na stolík a vstal. Pozrel na rozhádzanú posteľ.

Pre Harryho bolo viac ako obtiažne, keď mal zaspávať bez priateľa vedľa seba. Bez priateľa, ktorého by objal počas spánku.

Schytil paplón a narovnal ho. Celú posteľ ustlal. Nerobieval to, ale pre dajakú príčinu Dracovej neprítomnosti... Proste to musel spraviť on.

Otvoril skriňu a vytiahol rifle a pulóver. Veci hodil na posteľ a sadol si.

Spomienky a myšlienky na Draca ho stále prenasledovali. Nevládal sa nejesť, nemohol spať. Nedokázal nič spraviť. V práci sa mu nedarilo...
Ostal sám. Ron sa s ním pohádal. Kingsley sa začal chovať viac ako čudne. Remusovi musel klamať. Malfoyovci by ho najradšej poslali za Voldemortom. Nikoho nemal. A keby sa Draco náhodou nevrátil... Už by vôbec nikoho nemal. Len by sa trápil. Ako teraz. Ostalo by mu jediné riešenie. Ukončiť svoje trápenie.

Zobral si rifle do rúk a začal si ich obliekať na spodné prádlo. Schytil čierny pulóver a prestrčil si ho cez hlavu.
Prešiel si po vlasoch a pozrel sa do zrkadla. Čierne kruhy pod očami mu nepridávali na optimizme.

Pomaly sa postavil a privrel skriňu. Zastavil sa v pohybe, keď uvidel Dracove tričko na spanie vo svojich veciach. Stávalo sa, že si veci pomiešali.

Zobral tričko a privoňal si k nemu. Cítil, ako keby Draco stál vedľa neho.

Privoňal si ešte raz. Túto vôňu mal pri sebe každú noc. Nevážil si to. Trávil čas v práci. Kariéra pre neho znamenala viac ako čas strávený s milovanou osobou.

Sadol si s tričkom na posteľ. Slzy sa mu spustili na čiernu látku.
Rozpoznal, čo cítil. Nočný krém, ktorý Draco používal. Žiaden parfum. Krém, ktorým Draco voňal každú noc. Jemná harmančekové vôňa.

Slzy mu vykĺzli na látku. Skrčil sa do klbka. Vedel, že jesť aj tak nebude môcť, a tak je zbytočné raňajkovať.

Teraz radšej nech si zachová vôňu Draca. Pokým ešte môže.

* * * *

Draco sa polámane posadil na posteľ. Snažil sa zaspať, ale nešlo to. Počul tiché stonanie muklov. A čo viac? Počul svoje stonanie, a to ho desilo viac.

Otec ho učil mať hrdosť a bezcitnosť. Od matky si zobral pýchu a povýšenosť. A on? Sám sa naučil byť silnejším, ako bol predtým. Snažil sa viac starať sám o seba. A Harry ho zocelil.

Oni ho už nedokážu zlomiť. On už nie je ten istý malý chalan z ktorého si otcovi priatelia robili srandu. Už nie! Už nie je malé decko. Už nie je len rozmaznaný synček. Malý princ. Nie je slabý. Vydrží a prežije. Stretne sa opäť s Harrym. Prežije!

Pozrel sa okolo seba.

Muklovia ešte spali na svojich posteliach. Pozrel sa na svoje telo zabalené v tvrdom oblečení.

Ešte pred nedávnom mal na sebe svoje oblečenie... A teraz? Predtým jedol vyberané špeciality. Mohol si to dovoliť. Mal na to peniaze. Harry si to mohol dovoliť. A Draco vedel, že čo si on zapraje, to jeho partner aj splní. Občas toho aj využíval. A teraz? Nečaká ho teplá večera v Malfoy Manor. Nečaká ho tu nič dobré. Sú tu. Možno všetci, ktorých už v živote nechcel vidieť.

Macnair, Dolohov, Yaxley. Možno aj druhí. Harry stále nechytil ani len Belatrix Lestregenovú, Rookwooda, Severusa.

Zakňučalo mu brucho od hladu. Cítil sa zvláštne.

Strach, opustenosť, strach.

Všimol si, že začali aj ostatní muklovia vstávať. Odišiel vykonať potrebu na toaletu vedľa do izby. Vedel, že sa musí poponáhľať, lebo za chvíľu pôjde s muklami na raňajky.

* * * *

Harry sa natiahol v kresle. Dočítal Denného Proroka a musel sa potešiť. Steven skutočne šikovne presvedčil svoju sestru, ktorá vydala nový článok v novinách.

Harry Potter trávi voľné chvíle s milencom mimo Londýna.

Pousmial sa. Boli spolu už štyri roky a predsa stále Skeeterová používala slovo milenec. Síce by sa skôr hodilo používať meno Draco. Alebo aspoň Malfoy, či partner.

Harry si prečítal, čo nakázal Stevovi. Draco bol podľa článku v Manchestri z osobných dôvodov. Fotku, ktorú nanútil mladému Skeeterovi, tiež použil Denný Prorok. Harry podľa článku navštívil Draca po dni odlúčenia.
Skoro sa nahlas zasmial, keď si prečítal, že hlavný dôvod jeho návštevy bolo sexuálne napätie.

Zakrútil hlavou. No napokon niečo podobné od Rity čakal.
Niečo pridané a šokujúce, aby bol jeden z nich roznesený po novinách. Aj tak bol rád, že tentoraz to bol on.

Započul zaklopanie.

„Ďalej!“

Do miestnosti vošiel Jacobs. Harry mu ukázal na prázdne kreslo pred ním. Muž sucho prikývol a sadol si. Bol to jeden zo starších aurorov, ktorý bol na ministerstve ešte pred Harrym.

Muž čakal, čo sa bude diať.

„Jim, pozri. Zavolal som ťa, lebo si jeden z mojich najskúsenejších mužov a verím ti.“
Jacobs prikývol hlavou na súhlas a pousmial sa.
„Potrebujem nových členov a sám ich nenájdem. Nedáš si niečo na pitie?“ Harry prešiel ku svojej skrinke s alkoholom.

Odsunul pár fliaš.

Odsunul aj ružové víno. Všimol si nálepku na ňom. Draco si tam nalepil svoje meno, lebo to bolo jediné, čo v Harryho kancelárií pil.

Pohladil nálepku a vytiahol fľašu džúsu, ktorú ako jedinú, mohol ponúknuť aurorovi.

V práci zaviedol tvrdú prohibíciu, ktorú dodržiaval on aj všetci jeho zamestnanci. Síce vedel, že pitie džúsu im nie je všetkým po chuti. Vedel, že väčšina aurorov pije whisky. Aj on chodieval na party, ktoré si organizovali aurori. Neskôr od toho upustil. Dracovi sa to nepáčilo, a tak toho nechal.
Ešte viac sa svojim kolegom odcudzil, keď sa stal ich šéfom. Boli aurori, ktorí s ním stále dobre vychádzali a akceptovali Malfoyove vlastnícke právo na Vyvoleného. Tí druhí sa od Pottera stiahli a brali ho iba za svojho šéfa.
Harrymu to nevadilo. Napokon s kým sa chcel vidieť s tým sa videl. Netrápilo ho odcudzenie kolegov. Bol zvyknutý na to, že kvôli vzťahu sa bude musieť vzdať viacerých vecí. Vzdať sa viacerých priateľstiev.

Harry podišiel s pohárikmi a s fľaškou k Jacobsovi. Ten ho pozorne sledoval. Harry si sadol za stôl a nalial tekutinu do pohárikov.

Usmial sa na Jacobsa. Bolo mu jedno, že on mu úsmev neopätoval. Bol predsa len jedným z tých aurorov, ktorý ho dva krát nemusel.
Keď bol ešte Harry aurorom, často si Jacobs uťahoval z jeho výšky. Ten si veľkú hlavu z toho nerobil. Zvlášť vtedy, keď mu jeho výška nezabránila k cene Merlinovho kríža druhého stupňa. Aspoň toto neprajníkov na čas umlčalo. A napokon potom začal chodiť s Dracom, ktorý tiež nepatril k tým vysokým.

Jacobs si odpil a sledoval šéfa.

„Prečo ste ma zavolali, pane?“
„Ministerstvo nemá dosť aurorov. Tak som si povedal, že by sa zišlo zohnať si nových.“

Harry dolial do pohárika.

„Vie o tom Kingsley?“ Jacobs nadvihol obočie.
„Nie. Mal by snáď?“
„Nie, pane.“
„Rozmýšľal som o minulých zamestnancoch. Pred pár rokmi sa dosť aurorov prepustilo. Alebo nevieš o dajakých chalanoch, ktorí by chceli byť auroromi. Urobili by sme len taký kurz. Nemuseli by ísť ani na akadémiu. Stačil by kurz.“
„Pane, zbláznili ste sa?“

Harry sa naštvane pozrel.

„Chcete, aby sa na boji proti smrťožrútom podieľali neskúsení? Výcvik trvá dva roky. Nedá sa stihnúť za pár dní. Nemôžem s vami súhlasiť.“
„Pokiaľ viem, ja som sa na tvoj názor nepýtal. Chcem len vedieť, či nevieš o chalanoch, ktorí sa chcú stať aurormi. Ostatné nechaj na mňa.“
„Budete riskovať ich životy. Naše životy. Ja chodím do baru, kde sa stretávajú mladíci, ktorí si namýšľajú, že majú na to byť aurorom. Sú to neschopné nemehlá, pane. Nevedie nič. Nevedia ani jednoduché zaklínadlá. Tých chcete postaviť zoči voči smrťožrútom?“
„V ktorom bare?“
„Nepočúvate ma? Nemôžete ich zamestnať ako aurorov. Musia prejsť kontrolou Kingsleya.“

Harry pretočil pohár medzi prstami.

„Ja si začnem najímať koho chcem a kedy chcem, Jacobs.“
„Dobre, ale dávajte si pozor, pane, aby vás to nestálo stratu skúsených mužov.“ Jacobs napísal na kus papiera názov klubu. Harry si papier hneď odložil.

* * * *

Draco strávil ďalší deň nad prísadami do elixíru. A tak ako včera, tak aj dnes sa nikto ani len nepriblížil k výslednej smaragdovozelenej farbe.
Postupne už dostal pár nápadov, ako by mohol začať, ale snažil sa napodobniť neschopnosť muklov.

Muži v tichosti pracovali. Dracove oči stále zalietali k oknu.

Odtiaľto neustále pozoroval, čo sa deje.

Opäť videl použitie kliatby Crusiatus. Krik bol počuť až do miestnosti, kde pracoval. Vtedy muži čakali, čo bude pokračovať, no väčšinou krik prestal.
Sledoval, ako sa smrťožrúti striedali na stráži. Pozoroval pohyb dozorcov jednotlivých skupín. Zistil, že zlatá elita sa stretáva v baraku pri bráne. Odtiaľ tiež videl odísť smrťožrúta v čiernom habite so strieborným znamením zla na chrbte.
Draco odhadoval, že to bude pravdepodobne šéf Tartarosu. Smrťožrút pár krát obišiel tábor s pár smrťožrútmi a potom sa vrátil späť do hlavného stanu elity.
Bol rád, že sa predsa len dostal tam, kde bol. Keby bol v pracovnej triede...? Musel by byť smrťožrútom stále na očiach. Takto bol aspoň čiastočne schovaný. Aj keď nedúfal, že tu bude dlho.

Pozrel na skupinku muklov, ktorí boli odvedení do baraku. Smrťožrúti vošli hneď za nimi. Sledoval pracujúcich chlapov.

Odvrátil sa od okna a pozrel sa po mužoch v jeho skupinke.
Všetci vraštili obočie od sústredenia, ale boli od výsledku ďaleko.

Draco sa nadýchol a pozrel na svoj elixír. Dnes sa mu podarila červená a biela farba elixíru.

Pozrel sa opäť von oknom.

Zaškúlil na barak, kde boli odvedení muklovia. Zdalo sa mu, alebo videl za oknami baraku záblesk zeleného svetla...?

Skamenel.

Čakal, či sa muklovia objavia. Dvere sa otvorili a barak opustili len smrťožrúti.

Preglgol stuhnuté sliny.

Žeby ich? Pozrel sa radšej na svoje prísady.
Roztrasenými rukami začal krájať kožu. Snažil sa nemyslieť na to, že možno teraz bol svedkom hromadnej vraždy. Snažil sa nemyslieť, že možno teraz zomrelo vyše päťdesiat ľudí.

Venoval sa svojej práci.

* * * *

Harry pozrel na lístok, ktorý mu dal Jacobs. Prečítal si názov baru: U Fénixov.
Poznal to tam. Kedysi sem chodieval s kolegami každý druhý deň.

Otvoril dvere a vstúpil do rušnej atmosféry. Pozrel sa cez obláčiky dymu po miestnosti.

V strede sa nachádzal malý bar a okolo boli rozmiestnené kožené sedačky. Harry sledoval ľudí. Snažil sa nájsť niekoho, kto by zodpovedal aspoň čiastočne jeho požiadavkám.
Výkonnosť, vernosť, odolnosť, inteligencia, rýchlosť, bystrosť, odvaha. Toto vyžadoval od každého zo svojich zamestnancov.

Uvidel skupinku smejúcich sa čarodejníkov. Zbadal, že niektorí z nich boli pravdepodobne ešte študentmi. Tých teraz nepotreboval. Vrátili by sa na Rokfort a okrem toho nechcel mať opletačky s ich rodičmi. Vyhľadal si druhú skupinku. Pri bare sedeli štyria mladí muži. Harry zamieril k nim a sadol si na barovú stoličku vedľa.

„Sto mločích očiek! To je Potter!“

Harry bol rád, že teraz mohol svoje meno využiť. Nenápadne sa otočil na skupinku, aby mu bola dobre vidieť jazva. Chalani zvýšili intenzitu hlasu ešte viac.

„Pán Potter, poďte si s nami niečo vypiť. Pozývam,“ mladý chalan zamával prázdnym pohárom. Harry sa posunul k mladíkom.
„Dám si whisky. Čo pijete vy,“ Harry vybral plný mešec s galeónmi na stôl.
„Och, my pijeme tiež whisky.“

Harry sa pousmial. Jeden z nich mu dokonca pripomenul Draca. Harry si hneď pri tejto predstave vynadal. Kvôli nemu ide sem a dovolí si povedať, že niekto vyzerá ako on? Hlúposť!!! Draco je unikátny kúsok. Otočil sa a venoval pozornosť mladíkom.

„Bývate tu často?“ Harry dostal svoju whisky a odpil si.
„No... ako nám vychádza čas.“ Mladíci sa nervózne zasmiali.
„Pán Potter?“
„Hm.“ Harry sa snažil tváriť veselo.
„Je pravda, že ste chytili vrahyňu z Liverpoolu?“

Harry pozrel na stôl. Tušil, že to takto bude vyzerať. Vyzvedanie.

„A... a... že ste dostal Merlinov kríž za dolapenie desiatich smrťožrútov? Naraz?“
„No to nie je celkom tak,“ oponoval Potter
„Nedostali ste Merlinov kríž? Písali o tom.“ Chalani sklamane pozreli.
„Nie dostal. Ale tých smrťožrútov nebolo desať, ale osem.“
„To nevadí. Ale chytil ste ich. Úplne sám.“
„Vďaka, chlapci. Práca aurora je veľmi dôležitá a potrebná. Je v nej nebezpečenstvo...“
„Umrel už dajaký auror?“
„Ehm, občas.“
„To vážne?“
„No, ale ja napríklad by som určite nikdy nemenil svoju prácu. Je to úžasné miesto.“
„Ja... raz som chcel byť aurorom, ale nechcel by som zomrieť,“ prehovoril jeden z mladíkov.
„Aj ja...“ chlapci zborovo odpovedali.
„No, ale to nebezpečenstvo stojí za ten... ehm... obdiv a uznanie. A taktiež výplata je riadne veľká, a to nehovorím o tom, ako na vás poletia dievčatá.“
„Dievčatá?“

Harry sa usmial. Myslel si, že to bude ťažšie. Štyroch nováčikov by už mal.

* * * *

„Rýchlo, lebo vás tu zavriem,“ smrťožrút zakričal na skupinu jedna, ktorá vychádzala z laboratória.

Draco sa dostal medzi ostatných. Dnešný deň nebol o nič lepší ako včerajší. Rovnaká práca stále dokola. Nerád robil niečo u čoho nevidel hneď výsledok. A toto bola jedna z tých vecí. Vedel, že nikto elixír nedokáže urobiť. Určite nikto z muklov.

Zakňučalo mu v žalúdku.

Ešte nikdy v živote nestrávil nad elixírom tak dlho ako dnes. Dvanásť hodín. To bola nehorázne dlhá doba stáť pri svojom stolíku a snažiť sa o nemožné. Občas sa pozrel von a sledoval dianie v Tartarose.
Prečo vlastne? Možno bol svedkom vraždy. Nemal sa tam ani pozerať. Možno by sa mal viac snažiť. Čo to hovoril ten mukel? Zbavujú sa chorých. Ako? Žeby takto?! Avada Kedavra.

Zahľadel sa do tmy.

Teraz miesto vyzeralo pokojne. Bolo tu ticho...
Smrťožrúti dávali pozor na večerajúcich muklov. Pri múroch ostalo strážiť len malé množstvo dozorcov.

Započul zvuky čižiem približujúcich sa k nim. Započul, ako sa sneh rozomieľa pod ťažkými čižmami. Z tmy sa vynorili dve postavy a išli smerom k ich skupinke. Draco uvidel aj cez tmu lesknúť sa dva zlaté odznaky. Elita...

„Čo tu postávate?“ ozval sa hlas Dolohova.
„Čakáme, pane, pokým sa uvolní jedáleň. Je tam plno.“ Dozorca sa usmial na smrťožrútov.
„Lumos.“

Lúč svetla z prútika jedeného z dvojice smrťožrútov ožiaril muklov. Draco sa schoval za ostatných. Lúč prešiel po tvárach mužov a skončil na tvári dozorcu prvej skupiny.

„Niektorí sú mladí. Kto ich sem dal?“ ozval sa z tmy chladný hlas.

Draco zavrel oči. Yaxley.

„Boli... boli takto rozdelení. Aj pán Dolohov bol pri tom.“

Yaxley sa dotkol Dracovho pleca.

„Otoč sa, chalan!“ zakričal dozorca prvej skupiny.

Draco vedel, že už je koniec. Yaxley a Dolohov. Pozrel sa do zeme.

„Aký je hanblivý,“ zvonivý smiech Yaxlyho sa ozval po námestí.

Chladný a zároveň zvonivý smiech. Dotkol sa prstom jeho tváre.

Draco cítil dotyk. Jemné prsty. Krátke pohladenie. Chlad. Strach.

Yaxley...

Poznal ho od detstva. Nepatril k starým otcovým priateľom. Bol mladší od nich. Pridal sa do skupinky neskôr. Aj to s väčšími problémami. Nebol obľúbený. Išiel z neho strach... No nebol mohutný alebo škaredý. Práve naopak.
Mladý, príťažlivý muž. Čierne vlasy, tmavé oči, biela skoro až porcelánová pleť. Štíhla postava. Vyzeral by veľmi príťažlivo, keby nemal v očiach nepríčetný výraz.

Lucius nebol nadšený, keď sa Yaxley občas dostal na večierok. Počas zábav sa vôbec nebavil. S nikým sa nerozprával. Len sedel a pozoroval, čo robia ostatní. Stranili sa ho. Luciusovi vytýkali, že ho pozýva, ale Yaxley sa tak dajako vždy sám dostal tam, kam chcel. A potom večierok presedel sám v salóniku.
Draco si pamätal, čo vždy robil. Dbal na čistotu, a tak si vždy čistil nechty a umýval ruky. Pamätal si na prvé stretnutie s ním. Aj na nasledujúce. Počas každého dúfal, že to bude aj posledné.

Pohyb prsta smeroval za Dracove ucho. Dozorca sa nesmelo zasmial.

Bolo to na poslednom večierku. Vtedy čo mu jeho otec zakázal priblížiť sa k jeho domu.
Draco mal päť rokov. Vždy cez takéto otcove akcie tajne pozoroval, čo sa deje. Lucius mu dovolil iba pozdraviť hostí. Síce tí by sa s Dracom chceli rozprávať a hrať. Mali ho radi. Malý princ. Tak mu hovorili.
Hrali sa s ním šachy, čítali mu knižky... Nebolo smrťožrúta, ktorý by nemiloval malého Luciusovho princa. A keď ho zunovali otcovi priatelia, odišiel sa hrať za krstným otcom Severusom. S tým už viedol inteligentnejší rozhovor ako s ostatnými. No s Yaxlym si nepadol do oka. Nehrával sa s ním. Len ho pozoroval...

„Hm,“ Yaxley zastrčil prameň vlasov Dracovi za ucho.


Pred dvadsiatimi rokmi...

Päťročný Draco sedel na kuchynskom stole a pozoroval mamu, ako pripravovala nápoje pre hostí.

Malý princ si strčil do úst kúsok z citróna a zvraštil tvár. Narcissa sa usmiala a pohladila synáčika po vlasoch. Zavolala na škriatka a dala mu odniesť poháre pre návštevu. Dva poháre zobrala sama a vyšla z kuchyne.

Draco zliezol zo stola a pootvoril dvere. Nakukol na návštevu. Videl, ako matka podala pohár manželovi a Severusovi. Draco sa zasmial, keď videl znudený pohľad svojho krstného otca. Vedel, že podobné večierky neznáša. Zvlášť, keď sa musel pozerať na váľajúcich sa smrťožrútov. Draco ešte stihol zazrieť opitého Macnaira a už do kuchyne opäť vbehla jeho mama.

Draca odvliekla od dverí a posadila späť na stôl. Mladý Malfoy si upravil košeľu s drobučkou kravatou a naštvane pozrel na mamu.

„To nie je pre takých malých čarodejníkov ako si ty, Draco.“ Pohladila svetlé vlásky.
„Ocko tam je.“ Draco ukázal na dvere.
„Áno. A my pekne ostaneme tu. Nebudeme predsa rušiť otecka a jeho kamarátov.“

Draco prikývol a nahnevane buchol pästičkou do stola. Zobral zo stola polovičku citróna a hodil ju na zem. Zasmial sa, keď mama nahnevane pozrela. Privolala citrón späť.
Poukladala dezerty na tanier a opäť privolala škriatka. Narcissa aj Draco sa strhli, keď počuli zvuk rozbíjajúceho sa skla. Draco sledoval, ako jeho mama pootvorila dvere a pozrela, čo sa stalo.

Mykal naštvane nôžkami. Nevedel, čo sa deje. Mama sa mu vrátila a upravila si vlasy. Malý princ sa pozrel na dvere, kde stál jeho otec.

„Povedz im, nech mi donesú nové poháre na víno,“ Lucius podišiel k žene. Draco natočil na otca zbožný pohľad.
„Čo to bolo za hluk?“ Narcissa pozrela na dvere.
„Ten ožratý Macnair si skúša kúzla na našom kryštále.“
„Lucius?“ Narcissa schytila manžela za rukáv, „koľko tu ešte budú.“
„Koľko budú chcieť. Kryštálu máme hromadu. Pravda, šampión?“ Lucius si všimol prítomnosti syna a pohladil ho po vlasoch.

Otočil sa a odišiel za hosťami.

Draco opäť zamykal nôžkami. Videl, ako sa opäť otvorili dvere a vošiel Yaxley.

Narcissa sa otočila k dverám.

„Yaxley? Dáte si niečo.“ Pozrela do tmavých očí. Yaxley pokrútil nesúhlasne hlavou a pozrel sa po kuchyni.
„Máte peknú kuchyňu. To je delfín?“ Yaxley ukázal na mozaikovitú dlaždicu na ktorej bola podobizeň zvieraťa.
„Delfín... Prečo nie ste s ostatnými?“ Narcissa pozorne sledovala mladíka.
„Nudím sa,“ pohladil čepeľ noža na stole pri Dracovi.
„Nudíte?“ Narcissa sledovala Yaxlyho pohyby.

Pomaly pohladil nôž. Dotkol sa rukoväte a zakrútil nožom. Draco sediaci na stole sa ani nepohol. Bledý mladík pozrel na malého Malfoya.

„Máš pekné dieťa, Narcissa.“ Pohladil Draca po líčku. Prstom prešiel za ucho a zastrčil mu prameň vlasov.
„Ja... ja viem,“ Narcissa sa otočila chrbtom k druhému stolu a nahmatala nôž, ktorým krájala citróny.
„Nefascinujete ťa mladosť. Keď má ešte človek jemnú pleť, malé končatiny a silu do života. Si zdravý. Orgány fungujú tak, ako majú. Krv preteká cez mladé vlásočnice a cievy plnou silou. Pľúca sú čisté, žalúdok neprežratý. Zdravá pečeň ti čistí organizmus. Zdravie a mladosť. Deti, Narcissa. To je to jediné zdravé na tomto svete. Pozri sa okolo seba. Všade nachádzaš len ožranov, surovcov. Žijeme v skazenom svete. Pravda, Cissy. Násilie, vraždy, cudzoložstvo, hazardné hry, kanibalizmus, znásilnenia, sodomia. Svet je skazený do špiku kosti. Len to mladé... To je skutočne čisté. Ešte sa ho nedotkla ruka vás skazených. Tvoj syn je taký. Taký čistý a nepoškodený. Je ako tá ľudská pečeň. Ešte stále taký čistý,“ prešiel dlaňou po Dracovom krku.

Sklonil sa k nemu a ruku nechal skĺznuť na chrbát. Usmial sa.

Narcissa zalapal po dychu. Ešte nikdy nepočula Yaxlyho takto dlho hovoriť. A už vôbec nie s takým zanietením.

„Vedela si, Narcissa, že na čo všetko sa kedysi používali orgány? Obličky, žalúdok, pečeň... Medvedie srdce vraj dáva silu. Pečeň škriatka zvláštne schopnosti. Fascinujúce. Čo povieš?“

Narcissa zovrela rukoväť noža. Draco sa nechápavo pozrel na svoju mamu. Yaxley sa neprítomne zahľadel. Chladné oči hladne prechádzali po malom telíčku.

„Mama...“ Draco pozrel smutne z Yaxleyho na mamu.
„Mama. To je krásne. Povedz to ešte raz môj malý princ.“ Yaxley sa oprel o stôl a špičkami prstov nahmatal čepeľ noža.
„Yaxley...“ Narcisse sa rozklepali ruky a pevnejšie zovrela rukoväť.
„Môj malý Draco.“
„Nechajte ho...“
„Mama?!“ Draco nechápavo pozrel na mamu.
„Malý, maličký...“ Yaxley sa sklonil k chlapcovi.

„Yaxley!“ Lucius vstúpil do kuchyne.
„Čo tu robíš? Zháňali sme sa po tebe.“
„Lucius, len som sa rozprával. Máš... máš pekné dieťa.“ Yaxley sa odsunul od Draca a pustil nôž.

Lucius nič nepovedal a čakal pokým Yaxley odíde. Mladík sa pomaly vytratil.

„Och, Lucius. Ešte, že si prišiel. Vyhoď ho! Nechcem ho tu viac vidieť.“ Narcissa objala manžela.
„Nemôžem,“ odsunul sa od manželky, „je dobrý priateľ Dolohova. Veď aj tak nič nerobí.“
„Nerobí? Mám z neho strach. Ty... Ty si nepočul, čo hovoril o Dracovi. Ako keby mal pred sebou kus mäsa. Ako keby ho chcel rozporciovať. Dotýkal sa ho.“ Narcissa postavila syna na zem.
„Nič mu neurobil.“ Lucius pozrel na Draca.
„Nepočul si ho!“ Zobrala si syna do náručia.
„Je dajaký čudný, ale nevyzerá nebezpečne. Tak choďte do spálne. Niečo mu prečítaj a potom ťa chcem vidieť dole. Nech to nevyzerá, že nemám manželku!“ Lucius sa otočil a odišiel za smrťožrútmi.

Narcissa lepšie chytila Draca. Ten omotal rúčky okolo maminho krku a nechal sa vyniesť do svojej izby.

O pár hodín neskôr...

„Hej, a pamätáš sa, Lucius, na Davsona?“ Rookwood sa chytil za brucho od smiechu.
„Toho čo sa stal liečiteľom? Idiot sprostý. Ty si ho tuším mlátieval, nie?“ Lucius si odpil z vína.
„Hej, hej. Vždy sa zvíjal od bolesti. Neznášal som ho. Zišlo by sa na neho použiť pár kliatob. Taká stará dobrá Crusiatus.“

Severus pretočil očami a pozrel na Luciusa. Ten si všimol pohľadu, ale ignoroval ho. Severus vždy kazil náladu.

„Čo takto vyraziť do ulíc. Chytiť si pár muklov? Lucius, čo ty na to? Osedláš Kabala a pôjdeme.“

Majiteľ domu prižmúril oči na Macnaira. Nechcel si do domu trepať muklov.

„Si normálny? Vraj Kabala. Za toho koňa som vytasil polovicu z môjho majetku. Je to rarita. Nebudem ho špiniť. Ešte by som na ňom viezol muklov? Okrem toho moja žena a syn sú doma!“
„Aspoň Draca zaučíme. Bude robiť len to, čo jeho ocko.“
„Zavri hubu, Avery,“ ozval sa Severus a odišiel si sadnúť do kresla.
„Severus, ty si kazič zábav. Chceme len trochu srandy,“ Avery sa zaceril a sadol si do kresla vedľa.

Draco pootvoril dvere svojej izby a vyšiel na chodbu. Kvokol si a nakukol cez zábradlie do haly. Vždy ho lákali otcove večierky.

Severus pokrútil hlavou. Macniar sa natiahol na sedačke a odpil si z pohára. Polovičku vylial na ručne tkaný malfoyovský koberec. Lucius zaťal zuby.

„Mučenie sa nekoná, Avery. Máš smolu.“
„Ja som chcel mať aspoň malé rozptýlenie. Počuli ste, že v Amerika dajaký čarodejník zabil dvoch muklov a zjedol ich orgány. Ble. To je hnus.“ Avery si podoprel hlavu lakťom.
„Hej, jesť muklov. To je vážne nechutné. No, ale zabil ich, a tak má môj obdiv,“ Dolohov podoprel padajúceho Macnaira.
„Čítal som o tom. Vraj chcel toho mukla ochutnať. Debil.“
„Majú vôbec muklovia podobnú stavbu tela ako my?“ Avery sa naklonil zo sedačky.
„Ty si vážne kretén, Avery. Majú to také isté ako ty alebo ja. Alebo kôň, či pes. No, ale majú možno orgány podobné tomu koňovi ako nám čarodejníkom.“ Lucius si sadol k Severusovi.

Draco sa nahol ešte viac, aby dovidel na všetkých hale. Všimol si, že Yaxley, ktorý si predtým čistil nechty, venoval ostatným viac pozornosti.

„Takže výlet do vnútra mukla sa nekoná. Aká škoda. Kto by mi priniesol takú dobrú mŕtvolku. Hm, ten má môj obdiv.“ Rookwood si odpil z vína.

Yaxley sa postavil a nenápadne sa vytratil.

O pár minút neskôr...

„Draco!“ Severus uvidel svojho krstného syna postávať na chodbe.
„Chcem vidieť ocka.“ Draco pozrel do haly.
„Zoberiem ťa hore,“ Severus ho zobral na ruky.
„Ja chcem oca!“ Draco začal zvyšovať intenzitu hluku.

Severus sa to snažil ignorovať. Pomaly vyšiel z Dracom na poschodie odkiaľ malý Malfoy zliezol. Započul zvuk zatvárajúcich sa vchodových dverí a pozrel cez zábradlie. Zastavil sa v pohybe.

Ostatní tiež vyšli zo salónika pozrieť sa, kto prišiel. Yaxley dovrel dvere a vstúpil do haly. Draco zovrel Severusov krk.

„Yaxley, kde si bol?“ Lucius pozrel na zakrvaveného mladíka. Krvavé škvrny mal na zimnom plášti, tvári, rukách, topánkach.
„Prejsť sa,“ usmial sa a položil zakrytý tanier na stôl.

Smrťožrúti pristúpili k Luciusovi.

„Prejsť sa? Čo tam máš!“ Lucius ukázal na zakrytý tanier.

Draco sa nahol cez zábradlie. Severus ho odstrčil. Smrťožrúti behali očami zo zakrytého taniera na krvavé škvrny.

„Odhrň to! Tak počul si! Odokry to!“ hlas pána domu sa ozýval po hale. Yaxley schytil handru z taniera a pritiahol k sebe. Na tanieri ležali orgány ešte pokryté krvou.
Pečeň, obličky, srdce, pľúca... Všetko starostlivo naaranžované na podnose.

„Ty... ty... Čo to má znamenať?!“ Lucius sa priblížil k Yaxlymu.
„Lucius, upokoj sa. Určite to má vysvetlenie,“ Dolohov, ktorý priviedol Yaxlyho na večierok, sa snažil pomôcť kamarátovi.

Yaxly ustúpil od Luciusa a pozrel na všetkých v hale. Jeho topánky ešte stále zanechávali na koberci krvavé šmuhy.

„Je to TO, čo ste chceli! Chceli ste to. Povedali ste, že to chcete!“ Yaxley ustúpil k dverám.
„Čo to je?“ Lucius vytiahol prútik a namieril ho na mladíka.

Ostatní ani nedýchali.

„Orgány. Chceli ste to vidieť. Je to ešte,“ pozrel priamo na Luciusa, „je to ešte mláďa.“ Ten priskočil k Yaxlymu a prútik mu strčil pod krk.
„Koho si zabil? Tak koho si rozpitval? Tak počuješ?! Aké mláďa!“

Yaxley sa zasmial síce sa mu Lusiusov prútik zabodával do kože. Draco zodvihol pohľad na krstného otca.

„Lucius!“ Malfoy starší zodvihol pohľad na poschodie.
„Tu Draco sa trochu zatúlal. Idem ho odovzdať Narcisse,“ Severus zakričal, aby ho bolo dostatočne dobre počuť.

Lucius odialil prútik, keď zistil, že jeho syn je v poriadku. Odstúpil od Yaxlyho. Severus prešiel pár krokov a stál pred Dracovou detskou izbou. Vošiel dnu a zavrel. Zistil, že na posteli sedela Narcissa. Akonáhle uvidela svojho syna, pribehla k nemu a zobrala si ho do náručia.

„Draco, Draco. Severus, čo sa deje? Počula som niečo, ale to...“

Bola prerušená zvukom rozbíjajúceho sa skla.

„Ty úchylný psychopat!“

Severus s Narcissou vybehli na chodbu. Draca nechali v izbe. Ten sa nepozorovane vytratil a zbehol po schodisku do haly. Videl, ako jeho otec udrel Yaxlyho. Ako sa mladík nechal kopať od jeho otca. Videl, ako ho Lucius udieral a Yaxly sa stále len usmieval.

Draco sa prikrčil. Pozrel na prevrhnutý tanier s vnútornosťami. Smrťožrúti len stáli okolo Luciusa a Yaxlyho a sledovali pokým majiteľ Malfoy Manor neskončí.

„Lucius, prestaň!“ Narcissa zakričala na manžela. No ten, ako keby nepočul a stále sa snažil vybiť z Yaxlyho dušu.
„Stajne...“ jediné slovíčko, ktoré sa predralo z rozbitých mladíkových úst.

Lucius pozrel z výšky na Yaxlyho a rýchlo smeroval k dverám. Otvoril ich a rozbehol sa k stajniam.

Draco vybehol za ním.

„Draco! Nie!“ Počul hlas svojej mamy, ale snažil sa dobehnúť otca.

Vybehol von.

Cez záveje snehu zakričal na otca, ale ozvalo sa mu len zapískanie vetra. Snažil sa dovidieť na Luciusa, ale snehová búrka mu v tom zabránila. Pozrel sa do snehu, kde videl čerstvé stopy. Utekal pri nich, ale jeho malé nôžky nedokázali ísť tak rýchlo. Uvidel drevenú budovu stajne a vbehol dnu.
Všimol si, že slama v koniarni je pokvapkaná krvou. Prešiel potichu pár krokov a pozrel sa na zem.

Mláky krvi sa zväčšovali. Počul tiež, že kone boli nepokojné. Erdžali a búchali kopytami viac ako zvyčajne.

Draco započul hlas svojho otca. Vychádzal zo stajne jeho najlepšieho koňa. Zviera, ktoré miloval tak ako svojho syna. Najlepší kúsok v jeho zbierke. Najdrahší kôň, akého kedy Anglicko videlo... Mladý, čierny žrebec Kabal.

Prekročil ďalšiu mláku krvi a išiel za otcovými stonmi. Pozrel na kone vedľa seba. Nepokojne funeli a mykali hlavou. Prekročil dlhú, krvavú šnúru, ktorá sa ťahala až do stajne Kabala.
Podišiel k dreveným dverám stajne. Videl na nich ešte stekajúcu krv. Pootvoril dvere a vošiel do stajne Kabala. Prišlo mu zle.

Chrbtom mu bol otočený otec a zvieral zbytky zo svojho koňa. Žrebec bol rozpitvaný a ostala z neho už len koža navlečená na kostiach. Draco tiež zacítil pach mäsa. Pozrel sa okolo seba. Uvidel ešte odrezky zo šliach, ktoré boli zhrnuté na jednu kôpku. Naplo ho na zvracanie.
Všimol si zakrvaveného noža na zemi. Yaxlyho dýka, ktorou si vždy vyberal špinu z pod nechtov.

Lucius si vyložil hlavu mŕtveho koňa na plece. Draco tak mohol pozerať do prázdnych očí Kabala.

Všimol si, že tá dlhá šnúra, ktorú videl, bolo Kabalovo črevo.

„Otec,“ Draco tíško oslovil Luciusa. Ten zastavil svoje vzlyky a pozrel na syna.
„Choď preč, Draco.“ Postavil sa.

Draco videl, že bielu košeľu mal tmavočervenú. Krv sa mu až lepila na telo. Pozrel na steny koniarne. Celé boli fľakaté od krvi, ktorá stekala na slamu.

Otočil sa na Kabala, ktorý upieral prázdna pohľad na strop maštale. V očiach sa mu odrážali drevené trámy stajne.

„Oco, že už k nám nepríde ujo Yaxley?“ Draco stúpol na kosť vytŕčajúcu z Kabalovho hrudného koša. Ozval sa šmykľavý zvuk.
„Nie, Draco. Toho už neuvidíš. Prisahám ti, že sa s tým človekom už nikdy nestretneš.“

Lucius sa zohol k synovi a zobral ho za ruku. Draco ucítil klzký pocit. Malfoy starší ignoroval krv, ktorá kvapkala teraz už aj po rúčkach jeho syna.

Draco si všimol niečo, čo predtým nevidel a už nikdy neuvidel. Luciusove slzy...


„...tak sa otoč, maličký,“ Yaxley potiahol Draca za rukáv.
„Kašli na neho. Máme prácu. Čakajú nás ostatní a mňa čaká obhliadka.“

Yaxly odtiahol ruku a vykročil za Dolohovom.
Dozorca prvej skupiny sa načiahol k Dracovi a schmatol ho za rukáv. Priblížil si ho k tvári.

„Toto bolo naposledy. Aké máš číslo?“ Pomykal ním.
„284.“ Draco pozoroval vzďaľujúce sa postavy. Všimol si, že Yaxley nemal ani len kapucňu ako ostatní smrťožrúti.
„Tak počúvaj. Toto bolo naposledy. Keď ti povie dozorca so zlatým odznakom poď sem. Ty proste pôjdeš. Aj keby čo bolo. Toto bolo naposledy. Nabudúce ťa vyradím zo svojej skupiny. Nechcem mať kvôli tebe problémy, mukel špinavý.“ Drgol do Draca a ten spadol na všetky štyri do snehu.
„Vypadnite jesť! Tak rýchlo vy banda, lebo vytiahnem prútik a pôjdete rad za radom. Vy nie ste nenahraditeľní.“

Draco sa pozbieral a postavil sa. Na nohy mu pomohli dvaja muži a vykročili k jedálni.